Srnec hôrny

Srnec je najmenším európskym predstaviteľom čeľade jeleňovitých. Má veľmi útlu, gracilnú stavbu tela, štíhle vysoké nohy a štíhly krk. Samec dosahuje dĺžku až 135cm a váži 32 kg. Samice sú oveľa slabšie a nenarastajú im parohy. Srnčia zver má v lete červenohnedú až hrdzavočervenú srsť. Srnčatá majú na sebe po narodení biele škvrny. V jeseni sa táto zver prefarbuje, dostáva dlhšiu a hustejšiu srsť sivej až tmavosivej farby. Neskoré prefarbovanie je príznakom choroby alebo celkovej telesnej slabosti. Srnce a srny sa správajú teritoriálne. Svoje územie si značkujú výlučkami pachových žliaz. Srnčia zver má tri pachové žľazy, medzi prstami zadných nôh, na zadných nohách a to na vonkajšej strane tesne pod členkom a medzi pučnicami. Srny vrhajú jedno až dve mláďatá. Asi po týždni už nasledujú matku a začínajú behať. Srnce sa dožívajú 10 až 17 rokov.
 Srnec je na Slovensku rozšírený po celom území od nížin Žitného ostrova až po lesnaté pásmo Vysokých Tatier. Patrí medzi autochtónnych zástupcov párnokopytníkov. Obľubuje lesnaté porasty prestúpené lúkami alebo poľami. Srnčia zver si vyhrabúva ležiská a srnec si stanovište označuje hrabaniskami. Je veľmi prispôsobivý a v poslednom čase sa celoročne zdržiava aj na otvorených priestranstvách Podunajskej nížiny.

Zajac poľný

V poľnohospodárskych oblastiach častejší ako v lesoch, no v poslednom čase sa jeho stavy v súvislosti s intenzifikáciou poľnohospodárstva veľmi znížili. Vďaka veľkej roz­množovacej schopnosti a spôsobu života v kultúrnej krajine zatiaľ prežil prenasledo­vanie dravcami aj človekom, smrtiacu auto­mobilovú dopravu, vyrušovanie voľne pobe­hujúcich psov a zmeny životného prostredia spôsobené intenzifikáciou poľnohospodár­stva. Zajac poľný nemá podzemný brloh ako krá­lik, len plytké ležisko vo vyššom trávnom poraste alebo odpočíva v plytko vyhrabanej kotlinke, kedy splynie s povrchom pôdy. Dĺžka tela zajaca je 50 - 70 cm, hmot­nosť 3 - 7 kg, celkové zafarbenie zajaca je sivožlté na chrbte černasté, na krku a slabi­nách často s hrdzavým nádychom, brucho a vnútorné strany stehien biele; v zimnej srsti má na zadnej časti tela striebristý nádych, pĺzne na jar od februára do mája, na jeseň od septembra do novembra; pĺznutie sa začína od chrbta, postupuje k hlave a až potom na boky a brucho. Samice bývajú o niečo menšie ako samce. Od mar­ca do októbra samica vrhá po 42 až 44-dňovej gravidite s otvorenými očami a úplne osrstené 2-4 mladé, ktoré sú krátko po narodení schopné behať a po ďalších 4 týždňoch sú samostatné. Ďalšie oplodnenie počas gravidity umožňuje dvojrohá maternica, v ktorej sa môžu vyvíjať staršie i mladšie embryá (superfetácia). Zajačica môže mať v krátkych odstupoch niekoľko vrhov. Táto vysoká rozmnožovacia schopnosť je dôležitá pre rýchle vyrovnávanie strát vplyvom vlhkého a chladného počasia. Ich predátormi sú šelmy a dravé vtáky.

Bažant poľovný

Bažant má v našich lesoch a na poliach výborné podmienky.Hniezdi na zemi pod závojom hustej trávy alebo konármi kríkov. Vo vyhĺbenej jamke sliepka postaví hniezdo zo suchých a malých kúskov tráv. Na začiatku sedenia je rovnomerne zaokrúhlené. Vonkajšia stena nie je úhľadná, lebo z nej vyčnievajú steblá trávy.V porovnaní s jarabičím hniezdom je menej úhľadné, slabšie vystlané (len niekoľkými steblami tráv), ale s hrubšími a plytšími vonkajšími stenami. Kým u jarabice majú hrúbku 0,5-1 cm, u bažanta viac ako 1 cm. Hniezdo je celkove väčšie a v porovnaní s prepelicou menej upravené a plytšie. Do hniezda znáša bažantica 8-18 vajec. Niekedy znesie do jedného hniezda vajíčka viac bažantíc. Na vajíčkach sedí v apríli a v máji približne 24-26 dní. Po štyroch týždňoch od vyliahnutia bažantíčatá už bezpečne lietajú. Prevažnú zložku potravy bažanta tvoria časti rastlín, prevažne burín a živočíšna potrava. Vyniká mimoriadnou žravosťou, je zberateľom hmyzu, ale chytá i mladé hraboše a myši, zbiera slimáky, žerie aj semená a iné časti rastlín, prevažne burín a obilnín, živí sa lesnými plodmi, občas požiera aj hrozno. Samec je nápadne a pestro sfarbený, s veľmi dlhými chvosto­vými perami, takže si ho nemôžeme pomýliť s iným vtákom. Často sa bažanty počas dňa objavujú na otvorených poliach a lúkach. Nocujúce sliepky počas skorých ranných hodín pričupené vzlietnu až v poslednej chvíli

Líška hrdzavá

Najtypickejším znakom líšky hrdzavej je jej huňatý chvost. Tento nočný lovec, blízky príbuzný domáceho psa, žije ponajviac v rovinatej krajine, v poslednej dobe sa však stále častejšie objavuje i v mestách. Dĺžka tela : samec 112 cm, samica 108 cm, hmotnosť: samec 5,9 kg, samica 5,2 kg. Popri typicky červenej líške hrdzavej sa u nás vyskytujú odlišne sfarbené jedince, napríklad "uhliarka", ktorá má hrdlo, brucho a plecia veľmi tmavé. Niektoré líšky majú na pleciach tmavý kríž, iné sú zase celkovo svetlejšie. Dožíva sa obvykle 18 mesiacov až dva roky, v zajatí až 14 rokov. Mnoho líšok žijúcich vo voľnej prírode hynie ešte pred desiatym mesiacom veku, teda skôr, ako dosiahnu pohlavnú zrelosť. Líška hrdzavá je na život nočného lovca skvele vybavená. Jej oči sú špeciálne uspôsobené na videnie v tme. Za bunkami citlivými na svetlo sa nachádza ďalšia vrstva, nazývaná tapetum lucidum. Práve táto vrstva odráža dopadajúce svetlo späť a zdvojnásobuje intenzitu obrazu, ktorí líška vníma. V noci jej oči nazeleno svetielkujú. Výbornou pomocou pri hľadaní koristi je tiež sluch. Líška vníma dokonca aj nízkofrekvenčné tóny, ktoré spôsobí myška prechádzajúca trávou alebo dážďovka plaziaca sa po zemi. Jej uši dokážu zachytiť zvuk, ktorí vydávajú ich štetinky. Na nohách jej dokonca rastú hmatové chlpy, ktoré pomáhajú lepšie sa orientovať. Jej potravou sú dážďovky, králiky, vtáky, hlodavce, hmyz, lesné plody. Potravu nežuje, len mäso zubami roztrhá na malé kúsky.
Líška je rozšírená v  Severnej Amerike, Európe a Ázii. V polovici 19. storočia bola vysadená v Austrálii. Územie jednej líšky zaberá plochu 10 hektárov v meste a až 2000 hektárov vo voľnej prírode. Tento nočný lovec, blízky príbuzný domáceho psa, žije ponajviac v rovinatej krajine, v poslednej dobe sa však stále častejšie objavuje i v mestách.
Po dlhé stáročia človek líšku prenasledoval a lovil ju pre jej krásnu kožušinu. Vďaka svojej inteligencii a vynaliezavosti nieje priamo ohrozená. Stavy vo voľnej prírode občas zdecimuje výrazne krutá zima, ale v obývaných oblastiach líšok stále pribúda. Líška je jedným z najčastejších prenášačov vírusov besnoty. Ak sa besná líška stretne so psom a pohryzie ho, môže pes toto ochorenie opäť uhryznutím preniesť na človeka a spôsobiť mu tak veľmi vážné zdravotné ťažkosti. Hoci sú líšky po celé desaťročia prenásledované rozhrabávaním ich nôr i strieľaním, nebezpečie besnoty u nás nie je úplne zažehnané. Toto ochorenie je aj v súčastnosti na celom európskom kontinente vážnou hrozbou.